Dátum: 15.05.2012

Vložil: Danka

Titulok: Z noci 10. na 11. 3. 2012...

Z noci 10. na 11. 3. 2012...
V túto noc som mala zvláštny, veľmi emotívny, no hlavne, dalo by sa povedať, temer celkom živý sen.

Bola som v horách a bolo tam i mnoho iných ľudí. Ani neviem koľko, asi okolo 60. Všetci sme stáli pri jednej skale. Tá skala mala otvor, ktorým ak každý z nás prejde, uvidí Ježiša. Samozrejme celá napätá som nasledovala desiatky ľudí a vošla som do otvoru skaly i ja. Šla som hodný kus a otvor v skale sa začal zmenšovať. Postupne sa v nej začalo ťažšie dýchať a niektorí ľudia to vzdali a vracali sa späť. Ja som však pokračovala ďalej, no otvor v skale bol už taký úzky, až som skoro nemohla dýchať a len som sa plazila. Úzky tunel skaly bol vytvorený z hladkého kameňa, ako keby ho po dlhé roky obmýval pot. Steny tunela boli hladké a trochu lesklé, modrobielo-sivej farby. Pamätám si, ako sa jedna pani tučnejšej postavy vrátila späť, že ďalej už nemôže. Ja som zvažovala myšlienku, že sa vrátim, ale v tom akoby mi ktosi vravel, alebo to bolo niečo vo mne (presne neviem), čo mi vravelo: "Len choď a dôveruj Ježišovi." Z racionálneho hľadiska prejsť tým otvorom už nebolo možné, bol príliš úzky. Dýchalo sa mi čoraz horšie ... Naposledy som sa drala a napokon som z neho vyšla. Ihneď sa mi začalo dobre dýchať, pozrela som sa pred seba a ocitla som sa v nejakej krajinke, akoby pri čistinke v lese. Bola tam asi len polovica všetkých ľudí, ktorí sa tam pôvodne chceli dostať. Pozerala som sa naokolo, či uvidím Ježiša. Nebol tam, ale verila som, že príde. Zrak som uprela smerom na istý priestor medzi skalami a cítila som, že odtiaľ príde. Najprv prišli pred ním dve osoby (nepamätám si, ako vyzerali). A potom postupne prichádzal. Najprv som mu videla len nohy, postupne, ako sa približoval, som od členkov videla jeho žiarivé snehobiele rúcho a napokon sa ukázal celý. Mal na tvári úsmev a vyzeral presne tak, ako je vykreslený na svätých obrázkoch: brada, fúzy... len vlasy mal presne po ramená, nie nižšie a mal ich rovnejšie, ako ho poznám z obrázkov. Prišiel medzi nás všetkých a hneď, ako sa vynáral, postupne s ním prichádzal aj pocit pokoja, radosti a spokojnosti. Ako som ho mohla vidieť celého, prišla s ním neuveriteľná vlna šťastia. Mala som pocit absolútnej lásky a takého šťastia, aké som nikdy predtým neprežila. Bol to neopísateľný pocit šťastia, pokoja, radosti, lásky. Nikdy som nebola taká šťastná. Od šťastia som sa rozplakala a plakala som ako malé dieťa. Pri tom som si však uvedomovala, že naozaj plačem a aj si pamätám, ako som si (nie vo sne ale naozaj) utierala slzy a nechcela som, aby sa tento pocit niekedy skončil. Nemohla som uveriť vlastným očiam! Ja ho vidím! Je tu! Celkom blízko! Usmiaty podišiel ku mne a vyzval ma, aby som s ním niekam šla. Neviem, kam sme presne šli, ale dal mi zelenú blúzku (ktorú si chcem mimochodom už dlhší čas kúpiť) a pritom som nič nespomenula, že po nej túžim. Jednoducho sa na mňa usmial, dal mi ju a ja som bola ešte šťastnejšia (ak sa to vôbec dalo, lebo ten pocit šťastia bol ozaj megaobrovský). Takto postupne chodil k ďalším ľuďom a obdarovával ich kadečím. U každého vedel, po čom dotyčný túži, nik mu nemusel nič vravieť. Pamätám si, ako som sa nechcela od Neho očami odtrhnúť, aby mi nezmizol v dave. V duchu som si vravela, že ho nesmiem stratiť za žiadnu cenu. On ma počkal s úsmevom na tvári. Šla som vedľa Neho a bola som ozaj nevýslovne šťastná. Veľmi som túžila sa ho dotknúť, chytiť ho okolo boku, keď šiel vedľa mňa, ale nevedela som ako. Zdalo sa mi to príliš trúfalé a nechcela som, aby si to vysvetlil zle... On sa na mňa pozrel, znovu sa usmial, vzal moju ruku a dal si ju okolo jeho pása. Cítila som, ako sa dotýkam jeho pása, bolo to také živé! Také reálne! Cítila som to, akoby to bolo naozaj! Bol to úžasne fantastický pocit! Len tak som si vykračovala s Ježišom, držiac Ho okolo pásu, pomedzi ľudí.
Ďalej si presne nepamätám, bol to asi nasledujúci deň, presne už neviem. Správa o tom, že Ježiša možno skutočne vidieť a že obdaruváva ľudí, sa rozšírila a prišlo veľa nových ľudí. Vedeli, že Ježiš im dá, čo budú chcieť, nemusia ani nič povedať a dá im to ihneď. Niektorí z nich to začali zneužívať a pýtali si kadečo. Jeden chlapec chcel sladkosti, ale nie pár, ale obrovskú kopu nanukov, ktoré ihneď zjedol. Mrzelo ma, že ľudia na toto krásne miesto chodia len z vypočítavosti, aby niečo dostali. Po chvíli som sa pozrela na chlapca, ktorý mal pred sebou už len prázdne obaly, ako sa držal za brucho a zvracal... Z tých všetkých sladkostí mu bolo zle, nakoniec to možno že aj oľutoval. Bolo nám tam všetkým veľmi dobre, ale po čase tam ľudia začali robiť zakázané veci. Niektorí z nich začali sexovať, čo bolo zlé, teda, nikto nám to nezakázal, ale akosi sme vedeli, že to robiť nemáme. Aj ja som bola s nejakým chlapom (nepamätám si, ako vyzeral), no uvedomila som si, že to nesmiem spraviť, že sa to nesmie. Chcela som od neho odísť. Najprv ma presviedčal a nechcel pustiť, ale ušla som. Videla som, ako sa ľudia naokolo milujú a tak som im v tom chcela brániť a vravela som im, nech to nerobia. Oni ma však vysmiali a poslali preč. Tí muži, ktorých si ženy "pripustili k telu", sa menili na diablov (mali chvost). Upozorňovala som na to ženy, ale odháňali ma preč.
Zrazu sa zatemnelo nebo, bolo modročervené, desivé, i všetko naokolo. Z neba začali padať (neviem presne, ale myslím, že to bolo niečo ako) horiace balvany. Tie balvany zabíjali ľudí, ktorí konali hriech. Jeden balvan padol i na moju známu (nie je to kamarátka, len známa) a bola okamžite mŕtva. V tvári bola sivá a jej otvorené oči hľadeli na mňa. Podišla som k nej, obrovská skala už nehorela, bola od prachu a zeme. Oprášila som ju rukou a na nej bolo vyrytých niekoľko šestiek, ale tri boli zobrazené vedľa seba, a to celkom zreteľne. Premkol ma strach, horiace balvany sa sypali čoraz viac, ľudia vrieskali, umierali, plakali, každý pobehoval a snažil sa nájsť si úkryt, ale nebola šanca sa pred touto katastrofou skryť. Veľmi som sa bála a kričala som na ostatných, aby si kľakli a aby sme sa začali všetci spoločne modliť. Tí, ktorí to odmietli, tých zasiahli horiace balvany. Tí, ktorí sa modlili, ale pochybovali, i tých zasiahli balvany. Viem to, lebo aj na mňa sa rútil jeden horiaci balvan, ale v tom som sa nahlas, ba až krikom so zavretými očami modlila Otče náš a uvedomila som si, že Boh je stokrát silnejší ako diabol a nemá šancu ho premôcť. V okamihu, ako som si to uvedomila a modlila sa ozaj z celého srdca, bez akýchkoľvek pochýb, že zahyniem, balvan sa odo mňa odvrátil a zabil človeka vedľa mňa, ktorý sa síce modlil a kľačal, no pamätám si, ako mi vravel, že zomrieme, že by sme sa mali ísť radšej skryť. Niektorí bežali ako zmyslov zbavení, sami nevedeli kam, nikto neušiel, zomreli všetci. Nakoniec všetko utíchlo a tí, čo sme vytrvali a modlili sa, sme prežili. A vtom som sa zobudila...

Hodnotím to však ako prekrásny sen a asi najlepší, aký sa mi kedy sníval, pretože ten úžasný pocit lásky na začiatku ani trochu nepremôže ten strach na konci. Chcela by som, aby sa mi tento sen ešte niekedy prisnil, bol krásny a som zaň veľmi vďačná. Na ten pocit nikdy nechcem zabudnúť (veď nakoniec, práve preto som mala potrebu sen napísať) a verím, že ho ešte niekedy zažijem. Vie mi niekto vysvetliť, akú symboliku v sebe skrýva tento sen? Bola by som rada.