Dátum: 11.06.2013
Vložil: Mária F.
Titulok: Odpoveď pre Jaroslva ku slávnosti Božieho Tela
Ale máme posolstvo z nedele 2.6. A je naozaj o Božom Tele, Tele Ježiša Krista, o Najsvätejšej Eucharistii. V ňom nám povedal presne to, čo potrebujeme vedieť.
A popri tomto som si spomenula na zážitok, s ktorým sa chcem s Vami podeliť, aby sme sa ním mohli navzájom povzbudiť, aby sme si nášho Pána ešte viac zamilovali.
Niekedy ešte vo februári som mala po sv. prijímaní a vlastne počas neho nádherný zážitok. Prijala som Telo Pána Ježiša a vrátila som na svoje miesto, kľakla som si, aby som sa mohla s milým Ježišom porozprávať. A v tom som videla, ale nie očami, skôr taký obraz, o ktorom som vedela, že to tak je, ktorý som cítila a prežívala túto skutočnosť zároveň a ani to neviem presne popísať, alebo vysvetliť, preto zase použijem slovo „videla“, ako môj anjel strážny kľačí smerom ku mne a klania sa Pánu Ježišovi vo mne. To bola sila. Niečo úžasné, lebo som si uvedomila, a vlastne som to mohla konkrétne prežiť, ako „vnímajú“ anjeli svojho Stvoriteľa, ako Ho adorujú, s akou úctou a láskou ku Nemu prichádzajú. A my ľudia? Ako sa ku Nemu správame? Akoby nešlo niekedy o nič a nikoho. Je pravda, že Ho nevidíme, že my „len“ veríme. Ale naša viera a láska býva veru odmenená Jeho pokojom a väčšou láskou ku Nemu. Tak, ako nám to vysvetľuje v najnovšom posolstve.
Veľakrát rozmýšľam aj nad tým, prečo vo sv. omši tak veľa stojíme. Mne sa napr. po premenení žiada kľačať. A pritom všetci stoja. Často aj kľačať zostanem. Veď keď anjeli kľačia, prečo ja mám stáť. Bolo mi to proti vôli už v časoch, keď sa tieto novoty zavádzali. Rada by som vedela, ako je to s kľačaním pri tridentskej sv. omši. Myslím, že by som vedela prekľačať celú sv. omšu.
Druhý zážitok som mala krátko po tomto. Bol prvý piatok a po sv. omši boli litánie k Srdcu Ježišovmu a adorácia k Najsvätejšej Sviatosti. Náš kňaz, ktorý má boľavú nohu, nemohol kľačať pred Pánom Ježišom, tak si stal nabok a tým bol Ježiš na oltári sám v monštrancii. Mohla som na Neho nerušene hľadieť. A zase ma prešla akoby taká sila, uvedomenie si, alebo zase lepšie povedané, „videla“ som, srdcom som prežila skutočnosť, že pozerám na úžasnú Pokoru. On, Pán a Stvoriteľ celého sveta, Najvyšší, Najmocnejší, ktorému stačí povedať len slovo a stane sa všetko, čo len chce... ale on ticho, v najväčšej pokore, v láske, tam stál pred nami, poslušný Otcovi, ako Baránok odsúdený na zabitie...sa nám dáva akoby napospas.
A čo my? Ako sa len odvažujeme Ho urážať...Jeho, Nevinného, ktorý dal svoj život, len aby sme Mu patrili...v tej chvíli sa mi chcelo byť len tým prachom pred Ním, pod Jeho nohou...
